Nehemiáš 11
Nehemiáš • Sermon • Submitted • Presented
0 ratings
· 3 viewsNotes
Transcript
Privítanie a modlitba
Privítanie a modlitba
Privítanie
Modlitba
Pieseň 12
Nahrávanie!
Nehemiáš 11
Nehemiáš 11
Bratia a sestry, kapitoly 11 a 12 sú bohaté na zoznamy mien. Týmito zoznamami mien sa nebudeme zaoberať. Samozrejme kto chce, môže si ich prečítať doma. Dnes si teda prejdeme, čo sa učíme z kapitoly 11, potom z 12 a prvých 9 veršov z kapitoly 13.
1 Predáci ľudu bývali v Jeruzaleme a ostatný ľud losoval, aby každý desiaty išiel bývať do svätého mesta Jeruzalema a deviati zostali v iných mestách.
2 Ľud žehnal všetkým, ktorí sa dobrovoľne odhodlali bývať v Jeruzaleme.
3 Toto sú predáci provincie, ktorí bývali v Jeruzaleme a judských mestách. Každý býval na svojom vlastníctve po svojich mestách: Izraeliti, kňazi, leviti, chrámoví nevoľníci a potomkovia Šalamúnových služobníkov.
Po dokončení múru bolo dôležité zabezpečiť jeho trvalosť a údržbu. V Jeruzaleme nežilo dosť ľudí, ktorí by to dokázali. Nehemiáš (7, 4 - 5) zaznamenáva, že si to uvedomil a urobil akési sčítanie ľudu, ktoré viedlo až k rozhodnutiam, ktoré sú tu opísané.
Vodcovia a ľud rozhodli, že 10 percent ľudí, ktorí žili v odľahlých dedinách, sa má presťahovať do Jeruzalema. Z ďalšieho verša nie je jasné, či "ľudia, ktorí sa dobrovoľne prihlásili, aby žili v Jeruzaleme", boli tí, ktorí boli vybraní žrebom, alebo iní, ktorí sa prihlásili navyše k týmto 10 percentám. S najväčšou pravdepodobnosťou sa vzťahuje na tých 10 percent, ktorí boli vybraní a ktorí dobrovoľne prijali rozhodnutie presťahovať sa do Jeruzalema.
Jeruzalem sa vo v. 18 nazýva "sväté mesto". Tento výraz sa v Starom zákone nevyskytuje často, ale nachádzame ho v Iz 48, 2; 52, 1; Dan 9, 24. Úloha Ezdráša aj Nehemiáša sa sústredila na obnovenie Jeruzalema ako mesta oddeleného (t. j. posväteného alebo svätého) od sveta, a predsa vo svete. Tento titul "naznačuje, že mesto ako celok je teraz sväté na základe svojej histórie, viere, poslušnosti, vzťahu k Bohu a chrámu".
Skutočnosť, že "ľud žehnal" tých, ktorí šli do Jeruzalema, potvrdzuje tento pozitívny postoj a naznačuje, že toto rozhodnutie si vyžiadalo isté obete. Väčšina ľudí dávala prednosť životu v dedinách pred životom v Jeruzaleme. Presťahovanie do Jeruzalema znamenalo zmenu prostredia, zmenu susedov, zmenu priateľov pre deti a zmenu životného štýlu. Ale ich lojalita k cieľu zachovania komunity ich k tomu viedla.
Sťahovanie sa kvôli službe Pánovi nie je ľahké, ale niekedy je to nutné. Za celý svoj život som sa kvôli službe Pánovi sťahoval 7 krát. Kvôli službe Pánovi nežijem v krajine, kde som sa narodil a nežijem blízko mojej rodiny. Najprv sme sa sťahovali kvôli službe môjho ocka a teraz sme sa už s Miškou sťahovali kvôli mojej službe. Sťahovanie a zmeny sa dajú prežiť, to najpodstatnejšie je byť v strede Božej vôle. Darmo by som bol pri mojej rodine na západe, keby som bol ďaleko od stredu Božej vôle pre náš život. Takže to najlepšie miesto pre nás sú teraz Košice, tento zbor, kde Pán koná a kde máme úžasnú a milujúcu rodinu veriacich.
Viackrát som zažil to, že sa ľudia sťahovali natrvalo kvôli práci alebo kvôli iným dôvodom do miest alebo obcí, pričom vôbec nebrali ohľad na to, či je tam zbor veriacich v blízkosti. Veľký pozor na to! Spoločenstvo veriacich je veľmi dôležité. Ak vás bude čakať sťahovanie sa preč natrvalo alebo na dlhodobo, jedna z kľúčových podmienok musí byť, je tam zbor veriacich na blízku?
Nehemiáš 12
Nehemiáš 12
27 Pri posviacke hradieb Jeruzalema vyhľadali levitov na všetkých miestach a priviedli ich do Jeruzalema, aby vykonali radostnú posviacku s ďakovnými piesňami, spevmi, cimbalmi, harfami a citarami.
28 Tu sa zhromaždili príslušníci spevákov tak z okolia Jeruzalema, ako aj z osád Netofanov,
29 z Bét-Gilgálu, zo strání Geby a Azmávetu; speváci si totiž vystavali osady okolo Jeruzalema.
30 Keď sa kňazi a leviti očistili, očistili aj ľud, brány a hradby.
31 Potom som poslal judské kniežatá hore na hradby a zriadil som dva veľké ďakovné zbory a slávnostné sprievody. Jeden šiel napravo po hradbe smerom k Hnojnej bráne.
32 Za nimi šiel Hošaja s polovicou judských kniežat,
33 Azarja, Ezra, Mešullám,
34 Jehuda, Benjamín, Šemaja, Jirmeja
35 a niektorí z kňazov s trúbami: Zecharja, syn Jonatána, syna Šemaju, syna Mattanju, syna Michaju, syna Zakkúra, syna Asáfa,
36 jeho súkmeňovci Šemaja, Azarel, Milalaj, Gilalaj, Maaj, Netaneel, Jehuda a Chanani hrali na hudobných nástrojoch Božieho muža Dávida a zákonník Ezdráš bol pred nimi.
37 Pri Pramennej bráne vystupovali priamo po schodoch Dávidovho mesta pri výstupe na hradby ponad Dávidovým domom až po Vodnú bránu na východe.
38 Druhý ďakovný zbor sa uberal naľavo a ja za ním s polovicou ľudu po múre popri Pecnej veži až k Širokej hradbe,
39 ďalej ponad Efrajimskú bránu, Starú bránu, Rybnú bránu, vežu Chananel a vežu Mea až po Ovčiu bránu a zastal pri bráne väznice.
40 Obe skupiny vzdávajúcich vďaku sa postavili v Božom dome aj so mnou i s polovicou šľachty,
41 i kňazi Eljakím, Maaseja, Minjamin, Michaja, Eljoenaj, Zecharja, Chananja s trúbami,
42 i Maaseja, Šemaja, Eleazár, Uzzi, Jochanán, Malkija, Elám a Ezer. Speváci sa dali do spevu pod vedením Jizrachju.
43 V ten deň prinášali početné obety a radovali sa, lebo Boh im spôsobil radosť. Aj ženy a deti plesali a prejavy radosti Jeruzalema sa ozývali naďaleko.
44 V ten deň poverili niektorých mužov dozorom nad komorami, pokladnicou, dávkami, prvotinami a desiatkami, aby v nich zhromaždili zákonité podiely pre kňazov a levitov z mestských polí, lebo Júda mal radosť zo službukonajúcich kňazov a levitov.
45 Oni bdeli nad bohoslužbou a nad službou očisťovania, podobne speváci a vrátnici podľa príkazu Dávida a jeho syna Šalamúna.
46 Už dávno, za čias Dávida a Asáfa, jestvovali totiž vedúci spevákov aj oslavné a ďakovné piesne Bohu.
47 Za dní Zerubbábela a Nehemiáša celý Izrael odovzdával podiely pre spevákov a vrátnikov, ako to každý deň vyžadoval; dávali posvätné dary levitom, leviti zase dávali posvätné dary Áronovým synom.
Text nám nehovorí, ako dlho po dokončení múru sa toto zasvätenie uskutočnilo. Môžeme predpokladať, že to bolo veľmi skoro. Nehemiáš neoddelil svetské (stavbu múru) od posvätného (bohoslužby), čo všetko bolo súčasťou zasvätenia spoločenstva Bohu. Bolo prirodzené a vhodné zvolať osobitnú bohoslužbu pri dokončení projektu výstavby múru, ktorý Boh viedol a chránil. Celý čas hovoríme o svätosti a oddelenosti. Preto boli posvätené aj hradby, lebo to bolo sväté mesto, oddelené pre službu Bohu.
Vedúci bohoslužieb sú pri slávení veľmi dôležití: "Leviti boli vyhľadávaní." "Piesne vďakyvzdania" prekladá hebrejské slovo tôdôt, ktoré sa vo v. 31, 38, 40 prekladá ako "chóry". Tento výraz by sa mal v celom úryvku prekladať ako "ďakovné zbory".
V ten deň prinášali početné obety a radovali sa, lebo Boh im spôsobil radosť. Aj ženy a deti plesali a prejavy radosti Jeruzalema sa ozývali naďaleko. Bola to skutočne veľká slávnosť a veľká radosť. Kto im spôsoboval túto radosť? Boh.
Nehemiáš 13
Nehemiáš 13
Teraz však prichádzame do pasáže o zachovaní svätosti. Už boli oddelení pre Boha, ale teraz bolo potrebné toto oddelenie a svätosť pre Boha udržiavať a zachovávať. Jednou zo súčastí svätosti a oddelenosti je to, že to nesväté musí ísť preč alebo to, že sa musíme od niečoho nesvätého oddeliť nanovo.
1 V tom čase čítali ľudu verejne z Mojžišovej knihy a našli v nej napísané, že Ammónčan a Moábčan nikdy nesmie vstúpiť do Božieho zhromaždenia,
2 pretože Izraelitom nevyšli v ústrety s chlebom a vodou, ale najali proti nim Bileáma, aby ich preklínal. Náš Boh však zmenil kliatbu na požehnanie.
3 Keď počuli ten zákon, oddelili všetkých miešancov od Izraela.
Nič nenasvedčuje tomu, že by išlo o výnimočnú udalosť. Bolo to v tom čase, keď sa Boží ľud oddeľoval pre Boha a pre svätosť. V tom čase veľa čítali Božie slovo, ktoré je zdrojom povzbudenia a normou správania každého zdravého spoločenstva Božieho ľudu.
Povzbudivým faktom z týchto veršov je zjavná horlivosť, s akou ľudia nasledovali Božie slovo, keď ho počuli. Biblia neustále zdôrazňuje poslušnosť a varuje pred neposlušnosťou. Božie zjavenie je vždy spojené s oboznamovaním sa s Jeho vôľou.
To, že Ammónčan a Moábčan nesmie vstúpiť do Božieho zhromaždenia je prevzaté z Dt 23, 3-6.
3 Na Hospodinovo zhromaždenie nevojde miešanec a nevojde ta ani jeho desiate pokolenie.
4 Na Hospodinovo zhromaždenie nevojde Ammónčan či Moábčan a nikdy ta nesmie vstúpiť ani ich desiate pokolenie, 5 lebo vám nevyšli v ústrety s chlebom a vodou na ceste, keď ste vyšli z Egypta, ako aj preto, že v Aram-Naharajime najali proti vám Bileáma, syna Beóra z Petóru, aby ťa preklial.
6 Lenže Hospodin, tvoj Boh, nechcel vypočuť Bileáma. Hospodin, tvoj Boh, zmenil totiž kliatbu na požehnanie, lebo Hospodin, tvoj Boh, ťa miloval.
Žiadny Amončan ani Moabčan nesmie vstúpiť do Božieho zhromaždenia alebo do Božej obce (qāhāl ĕlohîm). Musí sa to týkať vylúčenia z obradného uctievania. Cudzinci mali zakázaný vstup na bohoslužbu. Niektorým cudzincom bolo zrejme dovolené zostať v meste. Izrael sa teda oddelil od miešancov.
Rozhodnutie Amončanov a Moabčanov za čias Mojžiša (Num 22,3-11) malo dlhodobý vplyv na ich potomkov. Každý človek je zodpovedný za svoje vlastné rozhodnutia, ale história a Biblia ukazujú, že rozhodnutia, ktoré ľudia urobia, ovplyvnia životy ich detí, vnukov, ba aj budúcich generácií.
Čo sa týka oddeľovania a očisťovania, je tu ešte jeden príklad, ktorý sa stal ešte predtým. Je to o konkrétnom Ammónčanovi Tobijovi, o ktorom sme už hovorili, že bol nepriateľom Nehemiáša a výstavby Jeruzalemských hradieb.
4 Ešte predtým kňaz Eljašíb, ktorý bol správca siení domu nášho Boha a bol Tobijov príbuzný,
5 prepožičal mu veľkú miestnosť, kde predtým ukladali pokrmové obety, kadidlo, nádoby, desiatky obilia, muštu a oleja, čo patrilo levitom, spevákom a vrátnikom, ako aj pozdvihované obety pre kňazov.
6 Keď sa toto všetko dialo, nebol som v Jeruzaleme. V tridsiatom druhom roku babylonského kráľa Artaxerxa som totiž odcestoval ku kráľovi a po istom čase som si vyžiadal od neho voľno.
7 Keď som prišiel do Jeruzalema a dozvedel som sa o zlej veci, ktorú pre Tobiju spáchal Eljašíb — zariadil totiž pre neho miestnosť vo dvoranách domu nášho Boha —
8 veľmi sa mi to nepáčilo a dal som vyhodiť všetko Tobijovo domáce zariadenie z miestnosti.
9 Miestnosť som prikázal očistiť a znova tam vniesť náradie Božieho domu, pokrmové obety a kadidlo.
Tento Eliašib "bol úzko spojený s Tobijom," ktorý bol Amončan (čo dáva súvislosť s predchádzajúcimi veršami). Tobijovi poskytol "veľkú miestnosť". Z Neh 6,10 vieme, že Tobija bol ženatý so Židovkou a bol kľúčovou osobou v opozícii voči Nehemiášovým reformám. Kňaz Eliašib poskytol Tobiášovi oporu priamo v centre židovskej komunity. To všetko Nehemiáša trápilo. Veľkňaz o tom určite musel vedieť a dokonca to dovolil. Nehemiáš to všetko vnímal ako nedostatočnú ostražitosť, pokiaľ ide o zachovávanie náboženskej čistoty.
Nehemiášova neprítomnosť umožnila narastajúcu neposlušnosť, ktoré sa spomína v tejto kapitole. O tom si viac povieme nabudúce. V Jeruzaleme bol miestodržiteľom dvanásť rokov, a potom sa vrátil ku kráľovi Artaxerxovi. O niečo neskôr požiadal o povolenie vrátiť sa do Jeruzalema. Nevieme, ako dlho bol neprítomný. Napriek tomu sa zdá, že aj po návrate mal dostatočnú autoritu na to, aby urobil očistu, ako naznačujú nasledujúce verše.
Nehemiášova reakcia sa zdá byť silná. Aj my by sme mali byť znepokojení vecami, ktoré zneucťujú Boha, a mali by sme byť ochotní prijať rozhodné opatrenia, a tiež musíme rozlišovať, čo je kompromis so zlom. Tieto verše nám pripomínajú situáciu, keď Ježiš očisťoval chrám. Ježiša tiež hnevali "tí, ktorí sa vysmievali Bohu tým, že používajú posvätný priestor na osobné účely". Dal vyhodiť všetko Tobijov nábytok a všetky veci.
V celom Ezdrášovom a Nehemiášovom diele sa starali o zachovanie čistoty židovskej komunity a Tobijova prítomnosť to výrazne ničila.
Záver
Záver
Bratia a sestry, Pán Ježiš prišiel dokončiť dielo spasenia. To dokázal na kríži. Následne zoslal svojho Ducha a vytvoril cirkev, ktorá sa stala Božím domom a chrámom, pretože v nás prebýva Duch Svätý. Sme Jeho telom a Kristus je našou hlavou. Dostali sme poslanie zvestovať evanjelium a konať dielo spásy, ako Kristovi vyslanci. Vznikajú lokálne zbory veriacich ľudí. Každý lokálny cirkevný zbor je zmiešané spoločenstvo, sú v ňom veriaci a neveriaci. To je v poriadku, veď tu vyrastajú naše deti a prichádzajú návštevníci a voláme sem svojich blízkych, aby počuli evanjelium a boli spasení.
Našou úlohou nie je súdiť, ale našou úlohou je strážiť a rozlišovať, čo je pravda a čo nie. V lokálnych zboroch sa môže stať, že nejaký brat alebo sestra zhreší a vtedy prichádza na rad disciplína, napomínanie, povzbudzovanie a naprávanie zo strany ostatných veriacich. Lenže občas sa objavia falošní veriaci alebo buriči, falošní učitelia a rôzny ľudia, ktorých máme napomínať, ale v konečnom dôsledku vylúčiť a vyhodiť, ako Tobiju.
Na záver sa teda pozrime na túto tému. Najprv, čo sa týka napomínania. Viac je popísané v príkaze Pána Ježiša v Matúšovi 18, 15-17.
15 Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. 16 Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každý výrok bol založený na výpovedi dvoch alebo troch svedkov.
17 Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi. Ak by neposlúchol ani cirkev, nech ti je ako pohan alebo mýtnik.
Tento text uvádza postup a právomoc cirkvi pri uplatňovaní cirkevnej disciplíny. Ježiš nás poučuje, že jeden jednotlivec má ísť za jednotlivcom súkromne, keď sa jeho brat prehrešil. Ak previnilec odmietne uznať svoj hriech a kajať sa, potom idú dvaja alebo traja ďalší, aby potvrdili podrobnosti situácie. Ak stále nedôjde k pokániu - vinný brat zostáva pevne pripútaný k svojmu hriechu napriek dvom príležitostiam na pokánie -, vec sa predloží cirkvi. Vinník má potom tretiu šancu na pokánie a zanechanie svojho hriešneho správania. Ak v ktoromkoľvek bode procesu cirkevnej disciplíny hriešnik počuje výzvu na pokánie a začne sa kajať, potom "si získal svojho brata" (verš 15, ESV). Ak však disciplína pokračuje až do tretieho kroku bez pozitívnej reakcie previnilca, potom, ako povedal Ježiš, "nech je pre vás ako pohan a mýtnik" (verš 17, ESV).
Považovať niekoho za "pohana alebo mýtnika" znamená považovať ho za nespaseného človeka a za človeka mimo kresťanského spoločenstva. Takéto zaobchádzanie pripomína starozákonnú prax "vyradenia" niekoho zo spoločenstva Izraela (napr. Gn 17,14; Ex 12,15.19; 30,33.38). Kresťanské vylúčenie zo spoločenstva však musí mať dve zložky. V prvom rade to znamená, že niekomu nedovolí zúčastňovať sa na verejnom spoločenstve so zborom, podobne ako sa ortodoxní Židia vyhýbali "zradným" mýtnikom alebo "nečistým" pohanom. Ale vo svetle Ježišovho dôsledného súcitu s pohanmi a mýtnikmi určite musí chcieť aj to, aby kresťania individuálne naďalej oslovovali týchto ľudí a vyzývali ich k pokániu.
Účelom cirkevnej disciplíny nie je byť zlomyseľný alebo prejavovať postoj svätejšieho ako sám Boh. Cieľom cirkevnej disciplíny je skôr obnovenie plného spoločenstva s Bohom aj s ostatnými veriacimi. Je to tiež zdrojom ochrany ostatných veriacich v spoločenstve.
Z biblických pokynov týkajúcich sa cirkevnej disciplíny vyplýva nevyhnutnosť členstva v cirkvi. Zbor a jeho starší a kazateľ sú zodpovední za duchovné blaho určitej skupiny ľudí (členov miestneho zboru), nie všetkých v meste. V súvislosti s cirkevnou disciplínou sa Pavol pýta: "12 Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo nás? Nesúdite vari tých, čo sú vnútri? 13 Tých však, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Odstráňte zlého spomedzi seba!" (1 Kor 5,12). Kandidát na cirkevnú disciplínu je "vo vnútri" cirkvi a musí sa pred ňou zodpovedať. Nejakým spôsobom vyznáva vieru v Krista, nejakým spôsobom sa zúčastňuje života cirkvi ale napriek tomu pokračuje v nepopierateľnom hriechu.
Biblia uvádza príklad cirkevnej disciplíny v miestnom zbore - v zbore v Korinte (1 Kor 5, 1-13). V tomto prípade disciplína viedla k exkomunikácii a apoštol Pavol uvádza niektoré dôvody disciplíny. Jedným z nich je, že hriech je ako kvas; ak ho nechá existovať, šíri sa na okolie rovnakým spôsobom, ako "trochu kvasu pôsobí na celé cesto" (1 Kor 5, 6-7). Pavol tiež vysvetľuje, že Ježiš nás zachránil, aby sme boli oddelení od hriechu, aby sme boli oslobodení od toho, čo spôsobuje duchovný rozklad (1 Kor 5, 7-8).
Dôležité je aj svedectvo, aké vydávame o Kristovi a jeho cirkvi pred neveriacimi. Keď Dávid zhrešil s Batšebou, jedným z dôsledkov jeho hriechu bolo, že meno jediného pravého Boha bolo rúhané Božími nepriateľmi (2 Samuelova 12,14).
Celý kontext vylúčenia zo zboru z 1 Kor 5, 9-13 znie takto 9 V liste som vám napísal, aby ste sa nestýkali so smilníkmi. 10 Nie však vôbec so smilníkmi tohto sveta či s lakomcami, vydieračmi a modloslužobníkmi, veď to by ste museli odísť zo sveta. 11 Ale teraz som vám napísal, aby ste sa nestýkali s takým, ktorý sa nazýva bratom, no pritom je smilník, lakomec, modloslužobník, rúhač, opilec alebo vydierač; s takými ani len nejedávajte! 12 Veď prečo by som mal súdiť tých, čo sú mimo nás? Nesúdite vari tých, čo sú vnútri? 13 Tých však, čo sú mimo, bude súdiť Boh. Odstráňte zlého spomedzi seba!
Dúfajme, že akékoľvek disciplinárne opatrenie, ktoré zbor podnikne voči členovi, úspešne vyvolá zbožný smútok a skutočné pokánie. Keď dôjde k pokániu, jednotlivec môže byť obnovený v spoločenstve. Muž, ktorého sa týkala pasáž z 1. listu Korinťanom 5, činil pokánie a Pavol neskôr povzbudil zbor, aby mu obnovil plné spoločenstvo so zborom (2. list Korinťanom 2:5-8). Nanešťastie, disciplinárne opatrenia, aj keď sú vykonané správne a v láske, nie vždy úspešne vedú k obnove. Aj keď cirkevná disciplína neprináša pokánie, je stále potrebná a Bohom prikázaná.
Čo sa týka falošných učiteľov, spomenul by som 2 Jána 1, 7-11:
7 Veď do sveta vyšlo mnoho zvodcov, ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. To je ten zvodca a antikrist.
8 Dávajte si pozor, aby ste nestratili to, na čom ste pracovali, ale aby ste dostali úplnú odmenu.
9 Každý, kto zachádza ďalej a neostáva v Kristovom učení, nemá Boha; kto zostáva v tom učení, má aj Otca, aj Syna.
10 Ak k vám niekto prichádza, a neprináša toto učenie, neprijmite ho do domu, ani ho nepozdravte;
11 lebo kto ho pozdraví, má účasť na jeho zlých skutkoch.
Hoci vyhýbanie sa je príbuzné s vylúčením zo zboru, tieto dve praktiky nie sú synonymá. Vyhýbanie sa bolo spomenuté aj v 1 Kor 5. Vylúčenie znamená stratu členských práv v cirkvi; táto osoba už nemôže hlasovať v cirkvi, vyučovať atď. Vyhýbanie sa presahuje rámec vylúčenia: vyhýbať sa znamená odmietnuť osobnú interakciu s týmito osobami, a to aj v spoločenskom, necirkevnom prostredí. Je možné byť vylúčený bez toho, aby sme sa mu museli vyhýbať. Lenže, ako sme čítali, máme sa vyhýbať tým, ktorí nezostávajú v Kristovom učení a ktorí učia niečo iné, falošné učenie. Každý, kto zachádza ďalej a neostáva v Kristovom učení, nemá Boha; kto zostáva v tom učení, má aj Otca, aj Syna. Pravdu musíme chrániť a zachovávať v spoločenstve.
Modlitby
Pieseň 15